Africký príbeh

Detská pieseň. Africký príbeh kmeňa Himba

Vytlačiť

Hodnotenie používateľov: 0 / 5

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Tento Africký Príbeh nám hovorí, že akonáhle sa dieťa stane myšlienkou v našej mysli, začína sa jeho životná pieseň. Detská pieseň alebo "pieseň duše "  nás potom sprevádza celým životom. Je to naša identita. 

Africký Príbeh 

Zo všetkých afrických kmeňov, ktoré sú dodnes nažive, je kmeň Himba v Namíbii jedným z mála, ktorý nepočíta dátum narodenia detí odo dňa ich narodenia, ale odo dňa, keď sa matka rozhodla mať dieťa.

Keď sa žena z kmeňa Himba rozhodne mať dieťa, odíde na okraj dediny, sadne si a medituje až, kým nepočuje pieseň dieťaťa, po ktorom túži. Potom sa vráti k mužovi, ktorý mu bude otcom, a túto pieseň ho naučí. Pri milovaní, spoločne spievajú pieseň svojho dieťaťa. Je to ich spôsob, ako ho k sebe pozvať.

Keď žena otehotnie, naučí túto pieseň ostatné ženy - pôrodné asistentky a staré ženy v dedine. Po narodení dieťaťa sa staré ženy a ľudia z kmeňa zhromaždia a spievajú pieseň dieťaťa, aby ho privítali. Ako dieťa rastie, ostatní dedinčania sa učia jeho pieseň. Ak dieťa spadne alebo sa zraní, niekto ho zodvihne a spieva mu jeho pieseň.

Rovnako tak, keď dieťa urobí niečo úžasné alebo prechádza obradom puberty a inými životnými obdobiami, dedinčania mu spievajú jeho pieseň. Je to spôsob, ako si ho uctiť a zároveň mu pripomenúť kým v skutočnosti je. 

VIDEO HIMBA Women Song

 

Nie TREST ale LÁSKA

V kmeni Himba existuje ešte jedna príležitosť, keď sa spieva „detská pieseň“. Ak sa niekto z kmeňa Himba dopustí zločinu alebo niečoho, čo je v rozpore so spoločenskými normami Himba, dedinčania ho zavolajú do stredu dediny a vytvoria okolo neho kruh. Potom mu spievajú jeho rodnú detskú pieseň.

Kmeň uznáva, že náprava antisociálneho správania nemá byť trestom; je to láska a spomienka na vlastnú identitu. Keď poznáme svoju vlastnú pieseň, nemáme túžbu ani potrebu urobiť nič, čo by ublížilo inej bytosti.

A  takto to ide celým ich životom. V manželstve sa piesne spievajú spoločne. A nakoniec, na sklonku života, keď toto "dieťa" Himba leží v posteli a je pripravené zomrieť, všetci dedinčania sa spoja  a naposledy mu spievajú jeho pieseň.

Náš Príbeh 

Nevyrastali sme síce v africkom kmeni, ktorý nám spieva svoju pieseň pri dôležitých životných obdobiach, ale život nám vždy pripomína, kedy sme v súlade so sebou a svojou dušou a kedy nie sme. 

Je to prosté. Keď sa cítime dobre, to, čo robíme, zodpovedá našej detskej piesni, tomu, kým v skutočnosti sme. Ak sa necítime dobre, vybočili sme z tónov našej duše. To je dôvod, prečo všetci hľadáme svoju pieseň, hľadáme svoju dušu, svoju identitu, proste to kým sme v skutočnosti.

Verím, že nakoniec všetci spoznáme svoju pieseň, budeme ju dobre spievať a nájdeme tak cestu domov. 

Anka


VIDEO Kmeň Himba 

Suchý a pustý Kaokoland, ležiaci na severozápade krajiny, patrí k najmenej porušeným oblastiam Namíbie. Jeho neprístupné územie, je domovinou kočovného kmeňa Himba. Ešte nikomu sa nepodarilo presvedčiť ženy z kmeňa Himba, aby upustili od „nemorálneho“ oblečenia typu „hore bez“.

Proti spaľujúcim účinkom slnka si Himbovia chránia pokožku balzamom, ktorý je zmesou tuku, rozdrvených železitých skál a rôznych aromatických bylín. Ženy sa natierajú červenou zmesou a muži čiernou. Okrem toho, že ich tento balzam chráni pred potením a stratou telesných tekutín, aj príjemne vonia. pravdepodobne rodových skupinách, avšak sú veľmi demokratickým spoločenstvom. Na rozdiel od iných afrických kmeňov nemajú žiadneho náčelníka alebo vodcu.

Muži majú zvyčajne dve ženy, bohatší niekedy až štyri. Žena má vždy len jedného muža. Ďalšou odlišnosťou od bežných kmeňov je ich náboženstvo. V skupine nemajú šamana alebo inú duchovnú osobu, naplno sa venujú chovu a rozmnožovaniu dobytka a tomu prispôsobujú celý svoj životný štýl.

Mimoriadne zaujímavé sú ich zvyky, obzvlášť vzťah Himbov k svojim mŕtvym. Pripisujú im dôležitú úlohu vo vzťahu k životu a blahu. Na vytvorenie akéhosi mostu medzi živými a mŕtvymi im slúži svätý oheň, plameň ktorý strážia, aby nikdy nevyhasol.

Donedávna neporušený svet Himbov sa však pomaly, ale isto rozpadá. Príslušníci tohto národa stále častejšie prichádzajú do miest a nechávajú sa turistami za prepitné fotografovať, prípadne chodia po žobraní.