Stretnúť pozitívne naladeného človeka, je príjemným spestrením dňa aj skvelým zážitkom. Príbeh s milou starenkou patrí presne k takýmto zážitkom.

Za domom na lavičke sedela milá starenka, oblečená v jednoduchých tmavomodrých šatách. Trpezlivo a s úsmevom hľadela smerom do mesta, akoby niekoho čakala.

Náhle obrátila pohľad smerom ku mne a spýtala sa, či neviem kde býva jej známa, ktorú čakala. Bolo mi to ľúto, ale všetkých susedov podľa mena nepoznám a nevedela som o koho ide. Keďže bolo poludnie a veľmi teplo, ponúkla som sa, že jej aspoň prinesiem pohár vody na osvieženie. S vďakou súhlasila.

Pripravila som klasický „šumák“ , zišla dolu, podala jej pohár, prisadla k nej a čakala kým sa napije. Keď dopila, milo sa usmiala, poďakovala a zovrela mi ruky do svojich dlaní, a vtisla mi do rúk dve eurá. Namietala som, že to nemôžem prijať, že to bola len láskavosť a nič ma to nestálo.

Milo na mňa pozrela a povedala: „Láskavosť za láskavosť. Ja som bohatá a mám dostatok. Vy v meste ste chudobní, nič si nedopestujete, za všetko musíte zaplatiť, tu je aj obyčajná voda drahá. “ Starenka to povedala tak presvedčivo, že som s rozpakmi a poďakovaním peniaze prijala.

Ešte sme hodnú debatovali o výhodach bývania na dedine, jej živote a radostiach. Ani raz sa neposťažovala, len občas mrkla, či neuvidí susedu, ktorú chcela navštíviť. 

Dočkala sa a pri lúčení mi stále ďakovala. Vraj nabudúce mi prinesie aj domácu slivovicu. Aj tej má neúrekom. 

Na jej milú tvár a úsmev asi nezabudnem, pripadala mi ako babička z príbehu od Boženy Nemcovej. 

AnKa