Príbeh človeka, ktorý pochopil zmysel života, dokáže sa usmievať v ťažkostiach, zbiera silu z nešťastia a rastie s vďačnosťou a odvahou.

S pánom Horilom som sa zoznámila pred tromi rokmi. Vedela som o ňom len to, že je to milý človek, vdovec, bez detí, bývalý sólista tanečného súboru SĽUK a ležiaci dôchodca v zariadení pre seniorov.

Po prvej a trochu rozpačitej návšteve nasledovali ďalšie, niekedy som za ním prišla aj s vnučkou Ninkou (na foto z okt. 2015). Rýchlo sme si na seba zvykli a hoci naše stretnutia neboli pravidelné a časté, vždy to bol pre oboch veľmi príjemný a pre mňa aj obohacujúci zážitok.

Pán Horil bol pri každej návšteve, napriek chorobe a zdravotným obmedzeniam, vždy usmiaty, milý a zhovorčivý. Často spomínal na svoju ženu, rodinu, prácu a život v súbore SĽUK. Pri svojich spomienkach sa usmieval, akoby všetko opätovne prežíval.

Dnes je po ťažkej porážke, po rôznych zákrokoch a operáciách, nehybný, nehovoriaci s hadičkami vo svojom nevládnom tele. Len jeho oči sú živé, zvedavo sa pohybujú, sledujú vás a rozprávajú svoj životný príbeh. 

Nezáleží na tom, či je tvoj život dobrý alebo zlý, každé ráno vstaň a poďakuj za to, že ho máš.

Príbeh speváka.

 

Juraj Horil sa narodil sa 24. mája 1929 vo Veľkom Rovnom.

Ako mladý chlapec prišiel do Bratislavy, aby v speváckom zbore SĽUK uplatnil svoj veľký talent. Od roku 1957 bol jeho členom. Svojou usilovnosťou a dôslednosťou sa vypracoval na prvého sólistu v SĽUK-u. S týmto súborom absolvoval stovky zájazdov po celom svete.

Na slovenské ľudové piesne naspievané pánom Jurajom Horilom nezabudnú tisíce divákov doma i v zahraničí. Má viaceré nahrávky v Slovenskom rozhlase a v OPUSE.

Získal viaceré ocenenia, vyznamenania a uznania od SĽUK-u a v roku 1989 čestný titul za záslužnú prácu od ministra kultúry.

Pre svoj čestný a spravodlivý život bol počas komunistickej totality prenasledovaný.

Zdroj osobnosti.sk

Obdivujem človeka, ktorý sa dokáže usmievať v ťažkostiach, ktorý zbiera silu z nešťastia a rastie s vďačnosťou

Príbeh človeka

Často sa pozerám na tohto chorého a nevládneho muža a obdivujem, s akou pokorou prijal svoj osud a ako dokázal o ňom hovoriť. Bez trpkosti, žiaľu či ponosovania.

Nech rozprával o čomkoľvek, vždy to bolo povedané s láskou a s úctou k životu a ľuďom, ktorých stretol.Nadovšetko miloval svoju prácu, hudbu, spev, súbor SĽUK, ale hlavne svojich blízkych a rodinu. Každú spomienku, aj tú trpkú a bolestnú, premenil na dar.

Svoju mamu volal „ mamenka“ a vždy s láskou a úsmevom v hlase nezabudol dodať: „Drobná ako vtáčatko“.Obdivoval jej silu, s akou sa dokázala o nich postarať aj v tých najhorších časoch a spomínal na jej dobrotu a lásku k prírode.

Ako malý chlapec vraj, zhodil z roztopašnosti hniezdo s vtáčatami a potom so strachom ušiel domov. Nedalo mu, a povedal o tom svojej mamenke. Nič mu nevyčítala, len prikázala, aby sa vrátil a zistil, čo je s hniezdom a vtáčatami.. Keď uvidel, čo spôsobil, s plačom pochoval mŕtve vtáčatá a hniezdo vyložil na konáre stromu. Vtedy vraj dostal prvú najväčšiu životnú príučku, za ktorú je dodnes vďačný.

Viac mi už nepovie. Reč sa mu asi nevráti a jeho príbeh sa tiež čoskoro skončí.

A ja si v tichosti prajem, aby sme všetci dokázali, pochopiť zmysel života, aby sme našli niečo dobré v každej situácii a boli za ňu vďační.

Nie je predsa dôležité, čo od života dostávame a s čím sa trápime, ale to, ako k situácii pristúpime a či ju dokážeme premeniť na dar, pre seba aj pre druhých.

Aby každý z nás zanechal po sebe stopu, tak ako pán Horil.

AnKa