Spomienka na otca

Vytlačiť

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Hviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívne
 
Strata rodiča nie je nikdy jednoduchá, bez ohľadu na náš vek alebo fázu života, v ktorej sa nachádzame. Každý smútime inak, ale všetci cítime veľkú bolesť a prázdnotu. A potrebujeme čas, aby sme sa s tým vyrovnali.
Neskôr, po dlhšom čase, bolesť vystriedajú príjemné a radostné spomienky. Nakoniec možno prídeme na to, že rodičia sú s nami v podstate stále. Nikdy nás nemôžu opustiť, veď sú prítomní v každej jednej našej bunke. Aspoň ja to takto vnímam.
 

Často na otca spomínam.

Keď zomrel, mal 86 rokov a mne sa ešte aj teraz zdá, že zomrel príliš mladý. Naše vzťahy neboli jednoduché, ale posledné roky sme sa veľmi zblížili. Mnohé veci mi však došli až po jeho smrti, keď som sa začala zaujímať o rodinné konštelácie a čítať knihy od  Berta Hellingera. Učila som sa chápať jeho život, povahu a uvedomovala si jeho dobrotu, vnútornú silu a spôsob akým vedel ľudí milovať.

 
Otec bol veľmi aj šikovný, čo chytil do ruky, to opravil, z „odpadu“ vyrábal kosačky a iné prístroje. Dielňa bola pre neho oázou pokoja, tvorivosti a poriadku. Hovoril, že poriadok musí byť, a že aj po slepiačky dokáže nájsť akékoľvek náradie. 
 
 
 
Vždy mal blízky vzťah k deťom, od mladosti majstroval pre ne rôzne hračky a modely – pre neter dokonalý model retiazkového kolotoča, pre kamarátovho syna žeriav, pre deti a vnúčatá húpačky na záhradu, rebrinák, húpacieho koňa, apod.
 
Vnúčatá aj pravnúčatá ho milovali a rady s ním trávili čas v jeho izbe, na záhrade alebo v dielni. Dedko nekarhal, zbytočne nehundral a do ničoho nikoho nenútil.  
 
 
Jednou lyžicou
 
Na toto rada spomínam: 
 
Ako rodina sme často trávili čas na záhrade, kde sme pracovali, oslavovali a trávili čas s deťmi. Otec si nosil varené jedlo, ktoré si tam prihrial a špeciálne ho upravil. Hovoril tomu "špécie" . A špeciálne dobre to aj chutilo. Nielen nám.
 
Všetky deti s ním rady jedli z jeho taniera a s jednou lyžicou. Tak im to najviac chutilo a nakoniec bol z toho akýsi rituál. Keď si dedko naložil na tanier, vždy k nemu niektoré pribehlo a tak mu chutilo, že otcovi častokrát moc neostalo.
 
Vtedy to bola celkom zábava, páčilo sa nám, ako deťom chutí a ako sa otec naoko hnevá, že mu všetko zjedia. V takýchto chvíľach sme zabúdali aj na prípadné nezhody, ktoré sú asi v každej rodine.
 
Akoby sme všetci z tej jednej lyžice nasávali aj kúsky harmónie, lásky a šťastia. Ten pocit je stále živý.
 
Annka 
 
 
Tags: , ,