Učíme sa celý život a mám taký dojem, že v neskoršom veku je to oveľa silnejšia túžba, nie tak po vzdelaní, ako skôr po múdrosti. Múdrosti, pochopiť seba a nájsť si miesto vo svete, v ktorom žijeme.

A tak ...

Učím sa, že najťažšie je pochopiť sám seba, lebo sa mnohokrát rýpem aj v tom, v čom nemusím a zabúdam že aj k sebe môžem byt vľúdna a milá. 

Učím sa aj to, že na seba musím byť prísnejšia , aby som sa neutešovala, že veď už viem …lebo neviem nič. 

Učím sa, že nie vždy je to o mne, že hľadať chyby len v sebe a vŕtať sa v tom, čo som povedala alebo urobila a čo nie, býva aj strata času, lebo je to aj o tom druhom. 

Učím sa, že vysvetľovať je často zbytočné, lebo kto chce pochopiť, chápe aj bez zbytočných slov. Na druhej strane, kto nechápe, nevadí, vidí skrátka svet inak. 

Učím sa, že niektoré lekcie si musím zopakovať viackrát, a že pochopenie prichádza často cez pokus-omyl. 

Učím sa, že život je najľahší, ak sa ho nesnažím silou mocou kontrolovať, niekedy stačí iba byť. Vtedy je život dobrodružstvo.

A to sa mi páči. Ako to máte vy? 

AnnKa