Nech už čelíme akejkoľvek stresovej situácii, princípy tohto japonského umenia nám môžu pomôcť prekonať ťažkosti a uzdraviť to, čo je v nás zlomené.
Možno si uvedomíme, že nie sme obeťou svojich okolností, a vďaka tomu z ťažkostí vyjdeme silnejší a múdrejší.
Metóda Kintsugi
Koľkokrát sa nám stalo, že nám z rúk vypadol obľúbený hrnček či miska? Možno bol niečím výnimočný, možno to bol vzácny umelecký kúsok, či pamiatka.
Ak sa nerozbil na márne kúsky, snažili sme sa ho zlepiť, tak aby to nebolo vidno. Ak to bolo vidieť, tak sme ho asi nakoniec vyhodili.
Existuje však aj iný spôsob. Takýto rozbitý kúsok môžeme opraviť tak, aby naopak oprava bola viditeľná a predsa krásna. Aby dokonca už z diaľky svietila ako nový originálny kus.
História Kintsugi
V Japonsku existuje filozofia , ktorá prenikla do umeleckého a remeselníckeho hnutia v keramike, volá sa Kintsugi, čo znamená doslova „zlatá oprava“.
Je to umenie fixácie zlomenej keramiky práškovým zlatom alebo striebrom. Toto orientálne majstrovské remeslo má korene v 15. storočí. V prípade tejto umeleckej formy ide o silu premeny poškodenej keramiky na prekrásne vzkriesené majstrovské diela.
Akonáhle je touto metódou rozbitý predmet opravený, stáva sa oveľa drahším a vzácnejším ako pôvodný. Sú to potom krásne a jedinečné kúsky.
Podľa historikov umenia kintsugi vzniklo náhodou. Keď šógun 15. storočia, šejk Ashikaga Yoshimasa, rozbil svoju obľúbenú čajovú misku, poslal ju do Číny na opravu a bol sklamaný, že sa vrátila zošitá kovovými sponami.
Spony boli nevzhľadné a nevkusné, a tak miestni remeselníci prišli s riešením - vyplnili trhlinu zlatou glazúrou, čím sa miska stala ešte viac jedinečnou a cennejšou ako bola predtým.
Vďaka tejto oprave sa poškodená miska opäť zaradila medzi šógunove obľúbené a vyvolala úplne novú umeleckú formu.
Filozofia za metódou Kintsugi
Technika Kintsugi bola už od svojho začiatku spojená s filozofickými myšlienkami. Koncept tohto umenia vychádza z estetickej filozofie wabi-sabi, ktorá uznáva nedostatky a žiada, aby krása bola videná aj v chybách a nedokonalostiach.
Metóda je tiež spojená s japonským pocitom mottainai, ktorý vyjadruje ľútosť keď niečo zbytočne vyhodíme, rovnako ako mushin, ktorý chce aby sme sa oslobodili od predčasných súdov a akceptovali zmeny.
Kintsugi ako metafora nášho života
„Naše estetické úsudky založené na dokonalosti a nedokonalosti majú vždy následky, ktoré ovplyvňujú kvalitu života, spoločenské a politické prostredie spoločnosti a podobu sveta,“ estetický filozof Yuriko Saito.
Ak očakávame, že všetko a všetci budú dokonalí, vrátane nás samých, nielenže veľa z toho, čo je krásne, znehodnocujeme, ale vytvárame krutý svet, v ktorom sa pozitívne kvality ľudí prehliadajú v prospech ich nedostatkov a naše normy sa stávajú neskutočne obmedzujúce a nezdravé. (Cit.zdroj )
V podstate ide často o to, že za krásne považujeme len to, čo je dokonalé a bez chyby. A tak sme sa naučili zakrývať svoje rany a jazvy, miesto toho, aby sme ich „opravili“ a spravili z nich pre seba niečo lepšie.
Nemali by sme sa báť pripustiť svoje chyby a zranenia, telesné nedokonalosti, ani to že sme omylní a že prežívame rôzne trápenia a krízy. Je to znak toho, že sa uzdravujeme, že rastieme, žijeme a rozprávame svoj príbeh.
Pripustiť si to, čo považujeme za slabé stránky je, to isté, ako keď remeselníci kintsugi opravia prasknutú misku zlatom. Znamená to, že vidíme svoje nedostatky ako dary, s ktorými sa nebojíme pracovať, a nie ako hanbu, ktorá sa má skryť.
Každá naša rana je krásna. O tom hovorí Kintsugi
Je absurdné hanbiť sa za neúspech v našom živote, pretože všetci robíme chyby a každý z nás ma svoje boľavé miesta.
Všetko, čo robíme - dobré, zlé aj to škaredé – nám slúži ako lekcia, aj keď by sme ju už nikdy nechceli opakovať. Chyby môžu byť skutočne najdôležitejšou a najúčinnejšou skúsenosťou nás všetkých.
Možno sa nám niečo rozpadlo, či zlomilo, ale taký je život. Ak sme však múdri, môžeme použiť každý kúsok, prepracovať ho a pokračovať ďalej. Lebo všetko má svoj zmysel a každá rana je niečím, vďaka čomu rastieme.
Podobne aj fyzické nedokonalosti, či známky starnutia môžu byť skôr zdrojom pýchy než hanby. Nemusíme sa snažiť za každú cenu vyzerať mlado a bezchybne. Sivé vlasy, vrásky, kilečká navyše sú dôkazom nášho prístupu k životu, našich skúseností a rokov.
Záver:
Nehanbime sa za svoje jazvy a bolesti. Neskrývajme ich – pracujme s nimi, aby sa mohli stať našou vlastnou „zlatou opravou“.
Naše jazvy po ranách osudu sú to najkrajšie, čo máme. Vystavme ich na obdiv, lebo práve oni nás urobili silnejšími, krajšími a pravdivejšími.
Prijatím nedokonalosti si zároveň uvedomujeme a oslavujeme svoje silné stránky. A práve o tom to celé je.
Annka