Cestovali sme vlakom smerom do Slovenského raja, tešiac sa na ferratu Kyseľ. Vo vlaku vládol pokoj, ľudia pohodovo sedeli, čítali si, pozerali z okna. Túto uvoľnenú atmosféru však onedlho narušila nepríjemná scéna, ktorá sa mi vryla do pamäti. 

Keď som sa vybrala na toaletu, hneď pri dverách som stretla sprievodkyňu. Bola to drobná žena s respirátorom a gumenými rukavicami, ktorá bola očividne naštvaná. Búchala na dvere a nervózne niekoho hľadala. 

Napokon sa ukázalo, že sa zháňa po dvoch mužoch tmavšej pleti, pravdepodobne cudzincoch. Keďže som ich len pred pár minútami videla prechádzať okolo nás, ako mieria na toaletu na opačnom konci vozňa, povedala som jej to a ukázala tým smerom. V tej chvíli som videla, že jeden z mužov už pokojne stojí pri dverách vlaku.

To, čo nasledovalo, ma poriadne zaskočilo. S krikom ich vyzvala, aby okamžite opustili miestenkový vozeň. Vyšší z mužov slušne a ticho prikývol, postavil sa k dverám a čakal. V tej chvíli som si myslela, že sa situácia skončí, no to najhoršie ešte len prišlo.

Sprievodkyňa pokračovala so slovami, z ktorých mi prišlo zle. "Tak čo, smraďoši, už ste si ritky umyli? Mali ste si ich riadne umyť, aby ste tu nesmrdeli." Opakovala tieto ponižujúce vety, akoby si to užívala, akoby potrebovala upútať pozornosť na seba a svoju moc. Muži neprotestovali, vyzerali skôr zahanbene a akoby váhali prejsť vozňom plným ľudí, ktorí na nich upierali pohľady.

Celá scéna trvala len pár minút. Muži sa nakoniec v tichosti pohli a prešli okolo nás. Z ich smeru sa nešíril žiaden zápach, žiaden pach. Jediný skutočný smrad, ktorý zostal, sa niesol zo slov sprievodkyne – sprostých, ponižujúcich a zbytočných.

Chápem, že chcela, aby sa dodržiavali pravidlá. To je úplne v poriadku. Ale stačilo by pár slušných viet. Som si istá, že by poslúchli. Mlčky a bez konfliktu.

Možno má tá žena za sebou ťažké skúsenosti. Možno jej prácu nie vždy uľahčujú. Ale aj tak – buďme ľudskí, nevieme, aké príbehy si kto nesie. Nesúďme zbrklo a neponižujme zbytočne.

Záver: 

Táto udalosť mi pripomína, že najväčšie rany nám dokážu uštedriť práve slová. V živote sa stretávame s rôznymi ľuďmi a ich príbehmi, no mali by sme byť predovšetkým ľudskí. Neznáme tváre a cudzie príbehy nemôžeme hneď súdiť.

Mrzí ma, že som sa v tom momente neozvala. Odsúdila som jej správanie vnútorne, no navonok som ostala ticho. Rovnako ako všetci vo vlaku.

Štve ma to, niekedy je dôležitejšie zdvihnúť hlas, než sa stať tichým svedkom nespravodlivosti.

AnnKa