Často potláčame svoje emócie, zubami nechtami sa držíme negatívnych pocitov, prípadne si „voľkáme“ v pozícii obete, aby sme mohli vlastnú nespokojnosť na niekoho hodiť. Existuje, však spôsob ako uzdraviť sám seba.
Pochopiť a odpustiť.
Odpustenie nie je len doménou náboženstva je to spôsob sebapoznania. Cesta k odpusteniu však nie je vôbec ľahká. Ísť do hĺbky a hľadať nemožné a nevidené je doslova drina. Je to ako ponoriť sa na samé dno studne a zistiť, že ani to nestačí. Málokomu sa to chce.
Odpustiť niekomu znamená vzdať sa hnevu, urazenosti a túžby odplaty voči ľuďom a situáciám, ktoré nám ublížili alebo lepšie povedané, ktorým sme dovolili, aby nám ubližovali.
Odpustenie prináša obrovskú úľavu, uvoľnenie napätia a prepustenie negatívnych pocitov z uviaznutia, hnevu a pocitov obete. Je to dôvod prečo potrebujeme odpustiť. Je to naša prirodzená túžba cítiť lepšie.
Ak niekto skutočne dospel k odpusteniu, nikdy vám nebude hovoriť, aby ste niekomu odpustili
Pravdou však je, že odpustenie sa nedá vynútiť bez ohľadu na to, ako veľmi to chceme. Nie je možné len tak odpustiť a ísť ďalej, tak to nefunguje. Nemôžeme ani druhým povedať: „Odpusti mu/jej „. Človek, ktorý sa cíti niekým hlboko zranený to jednoducho nedokáže, nemôže na povel prestať vnímať, čo cíti.
Keď sa cítime mizerne, keď prežívame bolesť a sme naštvaní, nie je možné tieto pocity len tak vypnúť . Také tlačidlo ešte nepoznáme. A potom - naše pocity neoklameme, nenahovoríme im, aby sa cítili lepšie, nepomôžu žiadne mantry ani zariekania, či podobné veci.
Nemôžeme sa uzdraviť, ak nie sme ochotní priznať si, kto sme
Mnohí ľudia tvrdia, že odpustili, ale často to len potlačili, aby si vytvorili falošný svet bezpečnosti. Potlačením pocitov, strácame sami seba a žijeme v pozícii falošného ja, v pozícii obete. Svet takéto človeka je plný ľudí , ktorí mu neodpustili, a ktorí mu odrážajú práve tie časti jeho samého, ktoré potlačil.
Pritom existuje jedna pravda, že čomu vzdorujeme, to sa nám do života vracia, niekedy v oveľa väčšej miere. Nie je to nič príjemné zažívať takéto situácie znova a znova. Je to dôvod, postaviť sa tomu tvárou v tvár a dospieť k stavu, keď sa „ celý náš človek cíti fajn a slobodne“.
Odpustenie znamená hlboké uzdravenie
Niekedy sa k odpusteniu dostaneme úplne prirodzenie, ak si zvolíme cestu osobného rozvoja, sebapoznania a liečenia starých vzorov, ktoré sme kedysi prijali za svoje.
Liečenie a uzdravenie je o prepise týchto vzorov, je to zmena a hlavne opak toho, čo neustále opakujeme, čo sa nám deje, akoby sme boli v jednom kruhu. Ak sa nám to nepáči je načase to zmeniť. Slovenský jazyk pozná tzv. Antonymá, slová s opačným (protikladným) lexikálnym významom. Liečenie starých vzorov predstavuje niečo podobné.
Keď sme chorí, chceme byť skrátka zdraví. Ak sme bezmocní, chceme byť silní. Ak sme uviazli, chceme sa hýbať a ísť vpred. Ak sme ponížení a ukrivdení, uzdraviť sa znamená, že sa budeme cítiť hodnotní a pochopení.
Na toto sa musíme pozrieť, nájsť bod, kde sa cítime nepohodlne a uzdraviť ho. Akú bolesť ste zažili ? Pozrite sa na ňu. Aká emócia je za tým? Aký by bol jej opak? To je uzdravenie.
Niekedy to zaberie málo času, inokedy je to zdĺhavý proces, ale vždy stojí za to žiť v Uzdravenom Svete. V takom svete sú ľudia a vzťahy zdravé, neponižujú nás ani nám inak neubližujú.
Ako z kola von
Prvé čo treba spraviť je zbaviť sa snahy potlačiť to, kde sme a prestať očakávať, že sa budeme niekedy cítiť lepšie, a že veď to časom prejde. Naučme sa radšej poznať a vypočuť osobnú pravdu, ktorú nám každá emócia sprostredkúva.
Práca s emóciami
Emócie si treba uvedomiť, zaujímať sa o ne a uznať ich dôležitosť. Snažiť sa pochopiť a porozumieť ako sa cítime, čím prechádzame a prečo je to tak.
Dôležité je uznať a potvrdiť svoje pocity. Ak sa cítime napr. zbytočný, uznajme to, a pochopme, že tak by sa cítil každý na našom mieste. Toto fakt pomáha. Poznanie, že nie sme v tom sami.
Je dôležité dovoliť si cítiť sa , ako sa cítime, a naplno prežívať svoje emócie skôr, než ich začneme uzdravovať. Nesnažiť sa ich naprávať, ale potvrdiť a uznať. Keď je nám raz „naprd“ tak si to treba priznať, inak sa nikam nepohneme
V uznaní a prijatí toho, čo je, čo nás zranilo, môžeme mať pocity smútku alebo hnevu. Smútok je proces, ktorý si musíme dovoliť naplno prežiť, nie sa z neho snažiť uniknúť. V súvislosti s tým, že nám bolo ublížené, často dochádza k vnímaniu straty: strata lásky, strata detstva, strata radosti apod. Za tými stratami smútime. Tým si treba prejsť. Hnev zas súvisí s tým, že nám niekto ublížil a my sa mu chceme pomstiť, sme na neho naštvaní a chceme sa pomstiť. Je prirodzené cítiť hnev, ak nám niekto ublížiť, ale nezdravé, preto je potrebné ho uznať, liečiť a prepustiť.
Akceptujme to, čo je a smerujme našu energiu k tomu, čo si chceme vytvoriť. K spokojnosti a radosti.
Nesúďme radšej sa Uzdravujme. Zmeňme pohľad akým sa dívame na náš najbolestivejší. Hľadajme perspektívu, ktorá funguje. Takú, ktorá zmení náš hnev na uzdravenie bez potreby súdiť a trestať.
Uvedomme si, že ľudia blížia druhým lebo sami prežívali pocity neuznania, krivdy, často aj týrania a zneužívania. Sú to zúfalí ľudia, ktorí sa snažia strhnúť nás do rovnakého pekla ako sami prežívajú. Nedovoľme im to.
Všetci nie sme nič iné ako obete obetí
Je to o nás a o našom rozhodnutí, nedať sa vtiahnuť do pocitu hnevu, ktorý voči niekomu a niečomu cítime. Ak to pochopíme, pocit trestať, sa vyparí ako para na hrncom. K tomuto sa musíme dopracovať, no chce to čas.
Majme Súcit. Toto je ťažký krok. Nájsť súcit k niekomu, kto nám ublížil a zranil nás. Na to treba čas, čas byť pripravený zastaviť vlastnú urazenosť a potrebu odplaty. Musíme to chcieť kvôli sebe a nie kvôli tomu, že sa to má alebo že je to správne.
Súcit znamená zdieľať utrpenie s nešťastím druhého, často kombinované s túžbou ho zmenšiť a uvoľniť. Je to niečo ako prežívať tú bolesť spoločne.
Isto ste zažili situáciu napr. pri pozeraní filmu, v ktorom sa hrdina pretĺkal cez situácie, prinášajúce mu bolesť a utrpenie. Cítili sme s ním silné prepojenie, možno sme si aj poplakali... tomu sa hovorí súcit. Objaví sa vtedy, ak niekto prežíva bolesť a my sa s ním stotožníme.
Preto jediné, čo musíme urobiť, aby sme pocítili súcit a vedeli, aké kroky voči danej veci podniknúť, je vedome hľadať, ako pristupujeme k bolesti toho druhého.
Vďačnosť a uznanie. Na tento krok treba tiež správny čas, nedá sa urobiť skôr, kým sa k nemu akosi prirodzene nedostaneme. V Biblii sa píše : „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom“ . No nájsť vďačnosť k tomu, kto mi ublížil je ťažké a niekto sa k tomu nikdy nedopracuje. Čo je tiež v poriadku.
Niekedy sa to však jednoducho udeje, prirodzene a samo od seba, ako výsledok našej cesty k uzdraveniu. Hovorí sa tomu aj Dar skúsenosti. Je to poznanie a náhly obraz toho, ako funguje bolesť a utrpenie, ktoré nás nakoniec pozitívne nakopnú a dostanú do sveta uzdravenia a slobody.
Niektorí z nás si vďačnosť a odpustenie radšej odoprú, nedokážu sa vzdať potreby pomsty, či hnevu. Neodpustia lebo majú pocit , že je to tak spravodlivé, veď ako ty do mňa, tak ja do teba. Aj to je spôsob ako žiť. Ich Ego ma dobrý pocit, že vie ako na to, že on je tá obeť a ten druhý čisté zlo. Takto máme niekoho, na koho môžeme hodiť svoj pocit viny a voľkať si v zdanlivom pocite úľavy. Ale táto cesta nevedie nikam. A ani obeť sa necíti dobre, možno ešte horšie. Je to ako podraz, ktorý sme urobili sami voči sebe. Dajme si radšej otázku, čoho sa bojíme , ak by sme niekomu odpustili?
Každý odpor je v podstate ako múr, ktorým sa človek chráni a snaží sa tak dosiahnuť uspokojenie svojich potrieb. Treba však vedieť, že škodí len nám, tomu druhému to neublíži. On si ide vlastnou cestou a možno nakoniec sa aj on napokon dostane tam kde my, na cestu uzdravenia a odpustenia.
Jedine táto cesta prináša šťastie a vnútornú slobodu, ktorú všetci podvedome hľadáme. Je to o zmene uhľa pohľadu na bolesť, lebo všetci nie sme nič iné ako obete obetí.
Záver
Odpustenie neznamená zabudnutie. Odpustenie je liečenie bolesti v vašom vlastnom živote. Príde vtedy, keď sme schopní nájsť skutočný súhlas s tým, čo sa stalo, do takej miery, že už nie je čo odpúšťať. K tomu môžeme dospieť všetci, ak nájdeme v sebe toľko lásky, aby sa tento súhlas v nás rozvinul.
Nakoniec sa dopracujeme ku krásnej pravde, ktorú som niekde čítala : Odpustenie je, akoby sme oslobodili väzňa len preto, aby sme zistili, že väzňom sme boli po celý čas my sami.
Je to vlastnosť silných ľudí a my takí sme.
S láskou
Annka