Blog

Kaukazský klenot. Gruzínsky trek 1. časť.

Hodnotenie používateľov: 5 / 5

Hviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívneHviezdy sú aktívne
 

Jedna z najkrajších krajín sveta s dokonalou prírodou stvorenou na turistiku, stredovekými dedinami, pohostinnými milými ľuďmi a najlepším vínom. Krásna a divoká Gruzia - učarovala mi na prvý pohľad.

Leží v južnej časti Kaukazu a je známa aj ako  „Kaukazský klenot“. Vedela som, že niekde existuje, ale že sa tam raz vyberiem, ma nenapadlo ani vo sne.

Cestou k jazerám Koruldi

Legenda hovorí, že keď Boh stvoril zemeguľu, každému národu nadelil nejaký kus zeme. Niektorým dal úrodné polia, ktoré uživia milióny ľudí, iným nadelil vysoké hory, z ktorých dohliadnu do celého sveta, ďalším lesy plné zveri, hlboké tak, že tam slnečný svit neprenikne. Pre seba si nechal taký maličký kúsok, ale zato najkrajší. 

V tom čase, keď Boh rozdeľoval zem, Gruzínci popíjali svoje povestné víno. Keď sa ráno zobudili, zistili, že oni vlastne stále nemajú svoj kúsok Zeme a tak šli za Bohom si niečo vypýtať. Keďže prišli neskoro, Boh už nič nemal a tak im daroval svoj najkrajší kúsok.

Takto vraj vzniklo GRUZÍNSKO, malý kúsok raja na tejto Zemi!

Divoké kone v srdci Kaukazu

Keď mi Danka, poslala itinerár s otázkou: Nejdeme? - neváhala som ani minútu. Páčili sa mi všetky tie miesta, ktoré sa v ňom spomínali a to som ich ešte ani nevidela.

Nakoniec sa nás zišlo sedem turistov a sprievodca Tomáš, ktorý sa „upísal“ Gruzii už dávnejšie a svojimi službami sa týmto spôsobom delí o svoje o skúsenosti aj krásu tejto krajiny.

Cestou z Mestie k jazerám Koruldi

GRUZÍNSKY TREK 

1. deň Kutaisi

Po stretnutí v Bratislave sme sa presunuli na letisko do Viedne, aby sme po trojhodinovom pohodovom lete pristáli v Kutaisi. Tu sme prenocovali v menšom peknom a čistom hoteli, ktorý vyzeral ako bývalá liečebňa (aspoň na mňa tak pôsobil), okolo ktorej bol čistý a jednoduchý park, ktorý si určite pamätal aj lepšie časy.

Okolie hotela v Kutaisi

Personál, samí muži, nám pripravil na večeru grilované mäsko a stôl postupne zaplnil všakovakými typicky gruzínskymi jedlami, že sme sprvu nevedeli, po čom siahnuť.

Hostina v Gruzii je supra , je to istý rituál a spoločenská udalosť, ktorá tu má svoje pravidlá. Niečo na tom bude, lebo toľko jedla sa nedá zhltnúť a odísť len tak od stola. Jedlo si treba vychutnávať pomaly, niet sa kam náhliť. Popri tom spoločne debatovať a plánovať ďalší deň, to sa mi páčilo.

Takto sme hodovali každý večer. Našťastie pohybu bolo dosť, tak "kilečká" nepribudli

Večera, či raňajky, stôl bol vždy plný jedla. Podávalo sa mäso, rôzne syry, čerstvý chlieb, omáčky, čerstvá aj nakladaná zelenina, rôzne šaláty aj sladkosti. Nechýbala gruzínska špecialita chačapuri, chlebová placka plnená syrom, mäsom alebo fazuľou.

Jedlá tu dochucujú cesnakom, kôprom, koriandrom a vlašskými orechmi. Koriandru bolo niekde príliš moc a každému nevoňal, ale napr. také gruzínske rajčiny chutili všetkým, lepšie som nikdy nejedla. 

K tradičnému Gruzínskemu jedlu sa ešte vrátim a spomeniem ich špeciality trochu podrobnejšie.

Pod ľadovcom Chalaadi 

2. deň SVANETI

Na túto horskú oblasť pod Kaukazom som sa mimoriadne tešila a bol to aj hlavný dôvod, prečo som si tento trek vybrala.

Svaneti je historická provincia, ktorá leží vo vysokej nadmorskej výške. Obývajú ju Svani, etnická podskupina Gruzíncov . Nachádza  sa na južných svahoch centrálneho pohoria Kaukazu a je obklopená 3 000 – 5 000 metrovými vrcholmi. Je najvyššie obývanou oblasťou na Kaukaze . V regióne sa nachádzajú štyri z 10 najvyšších vrchov Kaukazu, najvyššia hora je Shkhara s výškou 5 201 metrov .

V celej provincii sa nachádzajú pozostatky stredovekých dedín, známe svanetské veže a ďalšie pamiatky, vďaka čomu bola Svaneti v roku 1996 zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

 

Svanetské veže

Veže Svaneti boli kedysi súčasťou rodinných obydlí. Poskytovali ochranu svojim majiteľom a ich hospodárskym zvieratám a slúžili tiež ako úkryt pre najcennejšie veci každej rodiny, ako aj kópie svätých písiem, náboženské ikony a ďalšie relikvie. Väčšina veží pochádza z obdobia medzi 9. a 12. storočím.

Hneď po raňajkách sme sa teda zbalili a tešili sa na prvý deň v tejto zaujímavej krajine. Cestovali sme prenajatým mikrobusom, pričom  predpokladaný transport v dĺžke 224km mal zabrať asi 4:40 hod.

Našou prvou zastávkou počas cesty bola Prometeova jaskyňa. Ide o najväčšiu (momentálna dĺžka je okolo 16 km, ale stále sa objavujú ďalšie priestory) a najpopulárnejšiu jaskyňu v Gruzínsku. Vo vnútri sú podzemné jazerá a rieky.

Prométeova jaskyňa

V podzemí sme strávili asi hodinu a prešli skoro dva kilometre cez miesta ako : Argonautova, Kolchidská, Prométeová, Médeiaová či Íberijská sieň. Je tam farebné osvetlenie, ktoré niektorí pokladajú za gýčové, ale podľa mňa tu to má svoje čaro

Potom nasledovala zastávka v oblasti Samegrelo, v malebnom a divokom kaňone Martvili, kde sme prešli upravenými chodníkmi s vyhliadkami, nazreli na vodopády a užili si aj krátku plavbu v člne.

 

Kaňon Martvili

Predpokladali sme, že prídeme do Mestie niekedy v popoludňajších hodinách, ale to nám nevyšlo, lebo ako sa hovorí: Človek mieni, Osud (pán Boh) mení ...

Cestou sme skrátka dostali defekt a následne sme zistili, že koleso sa žiadnym činom nedá vymeniť, lebo dve skrutky boli „fest zapečené“ a rezerva drží na mieste tiež ako zakliata, nešlo ju vybrať.

Zastavovali sa pri nás miestni Gruzínci a ochotne skúšali so skrutkami pomôcť, ale ani oni neboli úspešní. Tomáš kontaktoval majiteľa Mercedesu, ten vyslal síce pomoc, ale ta sa sem mohla dostať tak za 2 hodiny.

 O pomoc nebola núdza 

Nakoniec sme mali šťastie, po dlhom čakaní sa zastavil ďalší miestny borec - traktorista, ktorý bez jediného slova za pár minút vymontoval koleso aj rezervu. Keďže rezerva bola prázdna, tak šup s ňou do auta a zmizol . Keď sa za 15 minút vrátil nahodil koleso a opäť zmizol, ledva sme sa mu stihli poďakovať.

Bolo už dosť neskoro a pred nami dlhá cesta, takže do Mestie sme sa dostali po 22 hod. Tu sme ešte museli prejsť uličkou, ktorá sa nám zdala užšia ako auto, ale všetko dobre dopadlo. Bez večere, ale v pohode sme sa konečne ubytovali a zaspali.

3. deň MESTIA

Horské mestečko Mestia

Mestia je horské mestečko v severozápadnom Gruzínsku a administratívne stredisko okresu Mestia nachádzajúce sa v nadmorskej výške okolo 1 500 m.  Hovorí sa mu aj gruzínske Švajčiarsko. Tu sme boli ubytovaní štyri noci, aby sme  každý deň vyrážali za novým dobrodružstvom v tejto nádhernej oblasti Gruzínska. 

Mestia

Historicky a etnograficky bola Mestia považovaná za hlavné mesto provincie Hornej Svanetie. Hoci pomerne malé mestečko, bolo po stáročia dôležitým centrom gruzínskej kultúry a zachovalo sa tu mnoho stredovekých pamiatok, kostolov a opevnení , ktoré sú zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.

CHALAADI GLACIER

Výdatné raňajky nás opäť pozitívne naladili a plní energie sme sa tešili na najznámejšiu, príjemnú a pohodovú túričku s prominentnými výhľadmi na ľadovec Chalaadi. Leží v najsevernejšom mieste Gruzie, vzdialený asi 2 km od Ruska a je jedným z najľahšie dostupných ľadovcov v celom Gruzínsku.

Túru sme začali pri ľanovom moste cez rieku Mestiachala. Údolie sa tu delí na dve časti, hlavná rieka a údolie vpravo vedie k ruským hraniciam, preto nie je prístupné. Ak sa chceme dostať k ľadovcu musíme sa vybrať údolím vľavo.

Most cez rieku Mestiachala

Po prejdení mosta sme odbočili vpravo a vstúpili do lesa, kde začínal značený chodník k ľadovcu. Cesta vedie príjemným borovicovým lesom za doprovodu zvukov rieky, nakoniec sa ide po vyznačenej ceste medzi kameňmi. 

Cez les a popri rieke - chvíľa zastavenia

Stúpame po skalách, ktoré sa pod nohami trocha šmýkajú, po miestach, kde kedysi býval ľadovec, sem-tam nám voda hučí pod nohami, ale postupujeme ďalej. 

Ľadovec Chalaadi

Na niektorých balvanoch je zaznamenané, kam až siahal ľad v určitých rokoch. Príroda je tu naozaj pekná, zo všetkých strán ste obklopení horami a pred vami sa týči nádherný zasnežený ľadovec. Treba dávať pozor na padajúce skaly po ľadovci.

Ľadovec Chalaadi 

Niektorí z nás si posedia dolu, iní vybiehame vyššie a bližšie k ľadovcu, potom sa spoločne vraciame tou istou trasou späť.

4. deň jazerá Koruldi

Bol to nádherný deň a možno aj najteplejší deň v histórii Mestie. Hneď zrána sme sa vybrali na celodennú túru ku jazerám Koruldi, ležiacich na úpätí hory Ushba, do výšky 2740 m. n. m. Poctivo sme šliapali cez 21 km a chceli sme dať viac, ale snehové podmienky nám to nedovolili. 

Tomáš dal pred cestou výzvu o najkrajšie foto jazier s odrazom okolitých hôr, žiaľ boli pod snehom, takže nebol ani odraz hôr ani foto, čo však neovplyvnilo krásny zážitok tohto dňa. 

Cesta vedie z Mestie, pričom prvou úlohou je dostať sa ku krížu na hore Tshakazagari severne od Mestie. Leží na polceste k jazerám a je viditeľný z mesta.  

Cestou k jazerám Koruldi, pod nami Mestia s vežami typickými pre túto oblasť 

Odtiaľto sa už pomaly a vytrvalo stúpa hore po hrebeni, posledný úsek je pekne strmý, ale dá sa v pohode zvládnuť. Celkovo trvá cesta od kríža k jazerám asi jeden a pol hodiny. Cestou míňame aj odbočku smerujúcu do priesmyku Guli. 

Kvôli takýmto záberom sa hovorí, že Cesta je Cieľ 

Táto známa svanetská túra je vďaka polohe jazier, okolitým horám a spôsobu, akým sa odrážajú vo vode, veľmi obľúbená. Stále viac a viac turistov však v súčasnosti vníma jazerá Koruldi len ako zastávku na polceste na vyvýšené vyhliadky, ak to podmienky dovolia.

 Pod horou Ushba, ktorej hovoria aj Kaukazský Matterhorn

Do výšky asi 2000 m sa dostanete aj autom, takže pri ceste späť sa to tam už zaplnilo mnohými turistami. Stretli sme divoké kone, ale aj jazdcov na koňoch, ktorí si v pohode vykračovali týmto krásnym prostredím.

 Autami sa dostanete do výšky asi 2000 metrov

5. deň Ushguli

Posledný deň v historickej a nádherne divokej oblasti Svaneti pod Kaukazom.

Dnes sme si vybrali výlet z Mestie do Ushguli najvyššie položenej dediny v Európe až 2200 m. n. m. Budovy v dedine sú zapísané v UNESCO.

V mestečku Ushguli 

Trochu adrenalínová cesta autom po nespevnených serpentínach do Ushguli. Sprava priepasť s horskou riekou, zľava skaly, sem-tam vodopád tečúci cez cestu, blato, voda, kravy a dávať pozor na protiidúce autá. Tomáš tieto cesty pozná, zvláda ich v  pohode a my sme si už tiež zvykli. Veľmi populárny je peší 4-dňový trek z Mestie do Ushguli.

Našim cieľom bola túra k ľadovcom, ku ktorým sa dostanete od poslednej, najvyššie položenej osady, miernym stúpaním pozdĺž rieky Inguri smerom k ľadovcom pod horu Shkhara.  

Shkhara 5201 m je najvyššou horou Gruzínska a tretím najvyšším vrcholom pohoria Kaukaz. Považuje sa za najťažšie dosiahnuteľný vrchol v Gruzínsku (možno aj na celom Kaukaze)Nachádza sa na území historickej provincie Svaneti v centrálnej časti hlavného kaukazského hrebeňa neďaleko hraníc s Ruskom.

Pod najvyšším vrchom Shkhara 

Užili sme si dych berúce výhľady, nádherné ľadovce, nádherne zelené lúky plné kvetov, slnko, kvety, ale aj bahno, močiar, rozvodnenú rieku, psy a kone. Skrátka dobrodružstvo so všetkým, čo k nemu patrí. Veľká vďaka! 

Na druhý deň sa presunieme k moru do Batumi, potom do Tbilisi, o ktorých budem písať v ďalšej časti Gruzínskeho treku. 

Každý návštevník Gruzínska rýchlo zistí, že kravy, byvoly a kone sú hlavnou súčasťou krajiny. Sú všade. Na cestách, na mostoch, na horách, chodiace či ležiace, aj na diaľnici sme ich videli.  

Sú naozaj všade, ale bez nich by to nebola Gruzia

V prírode i v meste stretnete aj túlavé psy, ktoré sa k vám jednoducho pridajú a vykračujú s vami v nádeji, že sa im ujde kus jedla z vašej svačiny. Najprv som na ne hľadela s obavami, ale človek si na to zvykne, len treba byť opatrní. 

Aj ku mne sa jeden psík pripojil

Gruzínsko je naozaj zaujímavá a krásna krajina a do oblasti Svaneti by som sa rada ešte vrátila. Určite by som v budúcnosti zvolila viac trekov, viac nových miest a výstupov. V každom prípade je to zážitok aj dobrodružstvo v jednom.

Film DEDE 

Musím ešte spomenúť jednu zaujímavosť - miestne kino v Mestii a film Dede od režisérky Mariam Katchvani, ktorý tu hrajú 4x denne 365 dní v roku. 

Film získal mnoho medzinárodných ocenení a je jedným z najkrajších zobrazení duchovnej tradície, bolesti, smútku a obety. Odohráva sa v nemenovanom čase v minulosti v gruzínskej oblasti Svaneti a dedine Ushguli, Režisérka v ňom autenticky zachytila množstvo zvykov a tradícií, ktoré sú s týmto regiónom späté.

Miestne kino s jediným filmom, ktorý sa hrá po celý rok

Podmanivá krása majestátne nepoddajnej prírody podčiarkuje boj, ktorý hrdinka zvádza s tradíciami, v snahe získať slobodu a právo rozhodovať o svojom živote. Inšpirovaná osudom svojej babičky, rozpracováva režisérka v hrdinke Dede motív, ktorý sa objavil už v jej medzinárodne úspešnom krátkom filme Dinola.

Film si určite pozriem, našla som ho online s anglickými titulkami, možno zaujme aj vás. 

Záver I.časti 

V tejto oblasti by som určite ostala viac dní, je tu čo pozerať, kam ísť...V duchu som jej dala názov Divoká ruža Gruzie, tak na mňa pôsobí dodnes. 

Na druhej strane ísť do Gruzínska a nevidieť Batumi a Tbilisi by bola veľká chyba, ktorú by som určite ľutovala. Ale o tom až na budúce... 

Batumi. Gruzínska trek 2. časť

Tbilisi. Gruzínsky trek 3. časť

 

S láskou Annka

 
 

Trend Pre Ženy

RADOSŤ je naším TRENDOM.

Osobný rozvoj, zdravie, informácie a vzájomná pomoc pre chvíle radosti aj nepohody.

Produkty pre zdravie a krásu ženy 

 

 

©2024 Trend pre ženy. Všetky práva vyhradené. Dizajn od AnKa

Hľadať

Zdieľať < /a>
(function(d, s, id){ var js, fjs = d.getElementsByTagName(s)[0]; if (d.getElementById(id)) {return;} js = d.createElement(s); js.id = id; js.src = "//connect.facebook.net/sk_SK/sdk.js"; fjs.parentNode.insertBefore(js, fjs); }(document, 'script', 'facebook-jssdk'));